Rozhovory

Blogerky prozrazují, jaký je život s cizincem: Júlia Szekely — „Rumunsko jsou barvy, vůně, gumové ubrusy a chléb ke všemu“

Je život s cizincem procházka růžovou zahradou nebo ne? Zajímá vás, jak to vnímají (nejen) české a slovenské ženy, co je trápí a co jejich partnery odlišuje od českých mužů? Zeptali jsme se jich na osobní zkušenost. Všechny ženy dostaly podobné otázky. Odpovědi byly ale různé, někdy i docela překvapivé.

V tomto díle seriálu vám představíme Júliu Szekely, která žije v Rumunsku. Do země se nejdříve vydala na přechodnou dobu, ale nakonec se tam zamilovala a už zůstala.

Svoje zážitky (nejen) z rumunského venkova vypráví na Facebooku Príbehy zo strechy, na jejím Instagramu zase najdete spoustu zajímavých momentek. A v závěru rozhovoru vás čeká malé překvapení — jeden z Júliiných Příběhů ze střechy.

1. Představ se nám a popiš, co ve svém životě děláš?

Volám sa Júlia, žijem v Rumunsku druhým rokom. Dostala som sa sem v roku 2014 prostredníctvom programu Erasmus. Študovala som tu anglický jazyk jeden semester. Veľmi sa mi tu zapáčilo nie len miesto, ale aj jeden muž a tak som tu. Minulý rok sa mi tu narodila dcéra a momentálne som na materskej dovolenke.

Júlia Szekely na portrétní fotografii s hnědou stužku ve vlasech.

Na stránke Príbehy zo strechy píšem o svojom živote v Rumunsku, ale aj o svojom pohľade na svet všeobecne, o materstve a o ženách. Príbehy som začala písať len tak, nemala som žiaden plán, alebo cieľ, no dnes som rada, že môžem prostredníctvom príbehov, ale aj prostredníctvom fotiek ukázať ľuďom toto čarovné miesto a možno takto zjemniť predsudky, ktoré mnohí, ešte stále voči Rumunsku majú.

Okrem písania šijem, háčkujem, pletiem, varím, pečiem, sadím, denne sa kochám krásami prírody, ktorá ma obklopuje, čítam, fotím a venujem sa psom. Mám čas, žijem pomaly a farebne a som za to veľmi vďačná.

Predtým, než začnete čítať by som rada podotkla, že sa nepasujem za žiadneho „romanológa“ ani sociológa a všetko spomínané v rozhovore sú pohľady na život jednej večnej romantičky, ktorá si je vedomá toho, že si žije vo svojej bubline a je jej tam príjemne. No, ale aj v slove romantička je štipka Romanie, takže na tom mojom vzťahu k tejto krajine predsa len niečo bude.

2. Odkud pochází tvůj partner?

Rumunsko, Brašov.

3. Jak dlouho jste spolu?

Musím popočítať… 6, čo? Už 6 rokov, ani som si to neuvedomila, z toho rok manželia.

Júlia se svým manželem na svatební fotografii, se zavřenýma očima.

4. Co jsi ve svém životě musela kvůli partnerovi změnit? V čem ses mu musela přizpůsobit? Lituješ toho někdy?

Naozaj musím tuho premýšľať, čo som musela zmeniť, ale nič nenachádzam. Je pre mňa dar, že som rešpektovaná so všetkým, čo ku mne patrí a nikdy som nemala pocit, že musím niečo meniť, alebo sa v niečom prispôsobovať.

5. Jaké jsou pro tebe největší výhody soužití s cizincem?

1. Každý deň je zážitok.

2. O všetko sa staráme len my dvaja, takže nás to aj viac spája.

3. Teší ma, že si vzájomne obohacujeme životy našimi zvykmi, pohľadmi na svet a kultúrou.

Júlia drží v náručí  štěňátko a na zemi leží kyblíky s třešněmi.

6. A jaké jsou největší nevýhody?

Nepociťujem žiadnu nevýhodu, ktorá by sa spájala s tým, že je môj muž cudzinec. Ale možno to, že nepozná hodinky. Hodina je preňho aj päť hodín.

7. Jak vypadá život po rumunsku?

Žijeme v dedine, kde vedľa seba žijú rumunsky a maďarsky hovoriaci obyvatelia a babka môjho manžela mi hovorila, že dávnejšie tu žili okrem týchto dvoch skupín, spokojne a pokojne vedľa seba aj Židia a Nemci. Mám pocit, že sa tu máme pekne. Pomáhame si navzájom. Keď niekto zavolá, že potrebuje pomoc, tak sa môj muž bez váhania oblečie a ide, no je to aj naopak.

Chodia sem aj jeho kamaráti a pomáhajú mu odkladať a rúbať drevo na zimu, susedia nám cez plot podávajú vajíčka, džem, zeleninu, ja nosím susede slovenské dobroty a ona mne zase rumunské. Život je tu pomalý a mám pocit, že Ďuro (môj manžel) je úplný majster v pomalosti.

Poled na město Brasov - ulice v podzimních barvách.

Keď som šla do pôrodnice, bola som presvedčená, že naňho ešte práve ja budem čakať v aute, ale nakoniec sme vyštartovali načas, obaja. Nechcem zo života v Rumunsku robiť rozprávku na obláčiku bezchybnosti, samozrejme, aj tu sú situácie, ktoré môžu byť nepríjemné, ale odkedy som tu, vnímam život cez svoju optiku a tá mi hovorí, aby som videla svet pekný a nedramatizovala zbytočne.

8. Přemýšleli jste s manželem, že byste zkusili žít na Slovensku?

Nepremýšľali sme nad ničím. Od istého času sa nechávame viesť životom a nemáme dopredu nič jasne určené, ani stanovené. Mali sme ale predstavu o tom, že prepracujeme Európu. Na pracovnom mieste nám až tak nezáležalo, chceli sme jednoducho skúsiť bežný život v každom európskom kúte.

Stihli sme Nemecko, Grécko, Slovensko, mali sme vycestovať do Holandska, keď nám cez cestu prebehlo malé šteňa. Pre niekoho to môže znieť ako úplné bláznovstvo, no psa sme so sebou vziať nemohli a bez psa sme odísť nechceli.

Nemali sme srdce dať ho niekomu inému, potom, čo sa na nás po krátkom čase veľmi naviazal. A my naňho tiež. Takže sme si povedali, že chvíľu počkáme a pôjdeme neskôr. A to neskôr nám prinieslo moje tehotenstvo, takže sme opäť ostali.

Těhotná Julia v černých šatech a s kloboukem. Před ní sedí pes.

Veľmi veľa ľudí reagovalo na moje tehotenstvo slovami: „Ale dúfam, že rodiť budeš doma, na Slovensku.“ A môj vnútorný hlas sa ma pýtal, že prečo by som mala utekať na Slovensko? Idem priviesť na svet dieťa, prečo by som sa mala dopredu stresovať, ako to tu môže zle dopadnúť a prečo by to vlastne malo dopadnúť zle, len preto, že žijeme v Rumunsku.

Bol to bod, kedy som veľmi silne cítila, aké majú ľudia voči Rumunsku predsudky. Nemocnica, v ktorej som rodila je krásna. Starostlivosť bola výborná, moja lekárka tiež. Ja som tu nikdy nepocítila, že táto krajina je niečo „menej“, ako ostatné. Každá krajina sa snaží, ponúka, čo môže, ľudia sú, akí sú, k čomu by mi bolo porovnávať a odsudzovať?

Keď prídem do najchudobnejšej (ekonomicky) krajiny sveta a ľudia ma tam vítajú, milo ma pohostia, pripravia mi s láskou ryžu na banánovom liste, tak ja to od nich prijímem, ako dar a nebudem lamentovať nad tým, že som nedostala servítku a striebornú vidličku. 

Vrátim sa späť k tomu, či bolo pre mňa Rumunsko jasnou voľbou. Tým, že som počúvala o tom, ako mám ísť naspäť na Slovensko, som sa sama začala pýtať seba, čo tu vlastne robím a presviedčať sa, že mám íst domov.

Júlia u rybníka, zamyšleně sedí na zemi.

Zvláštne, že tým bodom zvratu bolo, keď som v piatom mesiaci sadla do auta, ktoré ma viezlo z mesta do dediny, v ktorom sedela Rómka kojaca svoje dieťa, na oknách boli žlté závesy s červenými ružami, šofér, jej manžel, mal na sebe klobúk a vestu, ja som cez zarosené okno sledovala krásne hory a uvedomila si, že tu žijem svoj sen. A moja dcéra sa narodí do krásne farebného sveta.

Hory, lúky, kone, koče, dlhé sukne, trhy, ovce, mesto, divadlá, zmrzlina, pokoj a tanec, hudba, tri jazyky, psy. Ona to všetko bude mať okolo seba, bude v tom vyrastať. Začala som sa tešiť a už pre mňa nebol návrat na Slovensko otázkou. Cítila som, že som rada, že sa moje dieťa narodí práve tu a keď sme šli domôv z pôrodnice, tak som skutočne pocítila, že som tu doma.

Bola som šťastná, že to s mojim mužom budeme musieť zvládnuť všetko sami dvaja a dnes mám radosť z toho, že dýchame čistý vzduch, jeme zdravé potraviny a pijeme vodu z hôr. A keď máme chuť byť dámy, tak sa vyštafírujeme a za desať minút sedíme v centre mesta na zmrzline. 

Tým, že sme otvorení ľudia, však nevylučujeme žiadne možnosti sťahovania do iných krajín. Môžem za nás oboch povedať, že sme sa všade cítili, ako doma a všade, kde sme doteraz žili, sa nám páčilo a s láskou na tieto krajiny spomíname, ale nateraz sme šťastní tu.

Pár na výletě, pravděpodobně na trajektu. Na pozadí město na pevnině.

9. Jaká je rumunská povaha, co tam lidé řeší jinak? Jsou tam nějaké zvyky, které tě překvapily na začátku? A co zase překvapilo tvého manžela?

Rumunsko pre mňa nebolo žiadnym šokom, alebo obrovským prekvapením, keďže som už predtým strávila dlhší čas v iných krajinách a bolo mi jasné, že miesta sa rôznia. Čo ma prekvapilo? Asi kone s kočom na dialnici a na kruhovom objazde, pestrosť byliniek na trhu, nepoužívanie smeroviek, ovce na paši skoro v centre mesta a dávanie peňazí pri každej príležitosti.

Narodenie dieťaťa — peniaze. Svadba — peniaze. Pohreb — peniaze. Mám pocit, že Rumuni sú viac viazaní k tradíciám, ako Slováci alebo Češi a k jedlu. Keď je niekto chorý, medzi základné otázky stále patrí: „A jedol niečo?“ 

Prekvapením, ale predsa len bolo niečo. A to čas. Keď sú ľudia pozvaní na oslavu, na svadbu, na krstiny, tak nie je to, ako u nás, že o 15:00 stojíme všetci pekne pred kaplnkou a čakáme na nevestu a ženícha. Tu ľudia prichádzali na svadbu v akúkoľvek hodinu. Taktiež, radi chodia na návštevy štýlom: „Si doma? Som pred tvojou bránou.“ Netreba sa tu dopredu nijako ohlasovať, proste stačí zaklopať.

Bezpečnosť! Tá je na prvom mieste. Poznám Ďura už 6 rokov, ešte nikdy som nemala skúsenosť s tým, že by bol dom zavretý na kľúč. Je jedno, či sme doma, či doma nie je nikto. Dom je stále otvorený.

Júlia sedící na střeše s pitím, v klobouku, na pozadí rozkvetlé ovocené stromy.

A prievan! Tu je jediná vážna hrozba a to je prievan. Aj keď je vonku 30 stupňov a vzduch stojí, okno, nedajbože, v prítomnosti dieťaťa, otvoriť. Ani náhodou. Moje dieťa tu robí revolúciu, že spí takmer nahé pri otvorenom okne.

Páči sa mi, ako si pozdravmi Rumuni bežne prajú zdravie, všetko dobré, dlhý život. Keď vidia malé dieťa, ale aj malé šteňa, tak vás na ulici oslovia s tým, že mu prajú dlhý život a zdravie. Keď som bola tehotná, tak mi hocikde pri pokladni popriali ľahký pôrod. Je to milé, a mám pocit, že nám to dotvára tú našu romantickú bublinu. 

Môjho manžela neprekvapilo asi nič, on je taký prijímač sveta takého, aký je a keby som povedala, že chcem dnes chodiť na hlave, lebo u nás sa pondelky chodí na hlave, tak by to prosto prijal. Ale keď som mu položila túto otázku, tak mi povedal, že ho prekvapilo to, aká som žena. Kľudná. Povedal, že ďalšie moje plusy nebude menovať, aby som príliš nespyšnela. 😀

Manželé na polní cestě, Júlia v náručí drží štěně.

10. Co je pro Rumuny důležité a čeho by se nikdy nevzdali?

Nemám odvahu takto ohodnotiť celý národ, ale asi tých víkendových opekačiek v lese. Keď je pekné počasie, každý vyťahuje auto a ide do lesa alebo k vode opekať. Niekedy vidím stáť autá na miestach, ktoré mi prídu na oddychový víkend zvláštne – vedľa cesty na čistinke pri vode, ale každý nech si užíva svoje chvíle, ako sa mu páči. 

A nemôžem zabudnúť na gumené obrusy a chlieb ku všetkému! Toho sa tu nevzdá určite nikto.

Několik místních psů.

11. Žijete na vesnici. Nechybí ti městský ruch? A jak řešíte nákupy?

Bývame 8 km od Brašova, čo je krásne historické mesto plné turistov. Takže, kedykoľvek máme chuť byť mestské dámy, môžeme tak učiniť. V poslednom čase však mám pocit, že mestský život na mňa pôsobí vyčerpávajúco. Akoby tam bolo príliš veľa vzruchov, ktoré sú pre mňa zbytočné. Aké šaty, aké vlasy, aké postavy, aké kočiare, aké autá majú ľudia.

Čo jedia, výklady, obchody, budovy, až som z toho unavená. Brašov je ale krásne mesto, ktoré je obklopené nie len históriu, ale aj prírodou, takže ak máte chuť prejsť z kaviarne do lesa, stačí pár krokov a ste tam. 

Ja som pôvodom mestské dievča a keď som prišla po prvýkrát sem, nemala som tušenie, ako zapáliť oheň. Dnes sa to pre mňa stalo bežnou súčasťou a čakanie na teplú vodu je pre nás zahrnuté v dennom programe. Príroda v ktorej žijeme ma dokáže dennodenne očariť.

Žijeme pomaly a máme čas a ja som za to veľmi vďačná. Nechcem však, aby to vyznievalo, že sa mestu posmievam, alebo ho nejak degradujem. Mám rada aj mestskú atmosféru, ale musím mať na to naozaj chuť. A niekedy ju mám a vtedy zájdeme na výbornú zmrzlinu alebo na mestskú prechádzku.

Júlie u zdi, sedí na vozíku se čtyřmi koly spolu se 3 psy.

12. Jaké místní jídlo máš nejraději?

Sarmale — naša plnená kapusta, no po prvýkrát som ju tu jedla z kyslých kapustových listov a veľmi mi chutila pôstna verzia bez mäsa so sušenými slivkami. Veľmi mi chutia aj mieste kyslé polievky s estragónom alebo ligurčekom.

Úryvek z příběhu ze střechy: Sedem dní týždňa a Marfuška anjelik

Pondelok: Sme si povedali, že podnikneme kroky k vlastnému bývaniu. Prázdna peňaženka nás nemôže zastaviť a tak sme vyslovovali všetky formulky podporujúce našu cestu k novému domovu. „Ak si niečo veľmi praješ, vesmír Ti to splní.“ Hovorím Ďurovi, že tam, poza riekou, trčí budova akéhosi zvláštneho tvaru.

On, že tu žije 29 rokov, ale nikdy sa tým smerom lepšie nepozrel. Prebudila som v ňom zvedavosť a šli sme sa pozrieť na záhadné miesto. Kaštieľ. Starý, polorozpadávajúci sa kaštieľ práve v našej dedine? Kto tam býva, nie je na predaj? Pátrali sme, hľadali, až sme sa dopracovali k odpovedi.

„Joj, však tam býva Karči, čo každý deň podopiera most pod gaštanom.“ Ďuro dni a noci premýšľal o kaštieli a počúval pri tom meditatívne skladby. Bol úplne nakaštieľovaný. Nadšenie mu dodalo odvahu a pozval Karčiho od mosta k nám. Karči bol odetý tak, že predtým, ako si mal sadnúť na stoličku, by ste ju radšej obtiahli igelitom. Ale my sme EKO a igelit doma nemáme, tak sme špinu a smrad pretrpeli. „Karči, ty bývaš v kaštieli?“

„Hej.“

„A nepredáš nám ho, za 10 000 Eur?“ Neviem, prečo pridal Ďuro k aktuálnemu stavu náško konta ešte 3 nuly, ale nezasahovala som do dôležitého obchodného rokovania.

„Joj, tak ja od toho ani kľúče nemám, však musím chodiť domov cez okno.“

Potom sme sa pekne rozlúčili s Karčim, aj s kaštieľom. Krásne miesto, krásna budova, ale tu na nás vesmír poslal zjavne čiernu dieru.

„A tuto, suseda odvedľa ide do Arábie za deťmi, chce predať dom, choďte za ňou, kým nie je neskoro.“ Tak toto musí byť znamenie od vesmíru. Veď táto teta nás minule stretla na ulici a sama sa nám prihovorila, že máme prísť na návštevu.

„Teta Margita, dobrý deň. Ako sa máte.“ Zdvorilostné formulky, pochvala hrozna, chryzantém a potom tá otázka. „Nepredávate dom, teta Margita?“ A zase spadla nejaká kométa a pretrhla naše spojenie s vesmírom.

„Margitaaaaa, tak, kde si???!! Ja ťa tu čakám.“ Vyšla z dverí postaršia pani suseda, ktorá bola u Margity práve na návšteve.

„Ida, neštvi ma, choď pozerať televízor, ja hneď prídem!“

Ďuro na mňa váhavo pozrel. „Teta Margita, nie je teta Ida náhodou slepá?“

„Úplne. Idem kúpiť chlieb, dovidenia.“

Zvláštne správanie tety Margity v nás vzbudilo zopár otázok a napokon sme sa dozvedeli, že má mierne problémy s vyhodnocovaním životných situácií.

V otázke bývania teda prechádzame na výrok: „Všetko k Tebe príde v ten správny čas.“

Pokračování zde.

A co vy? Byli jste někdy v Rumunsku? A jak na vás tento kraj zapůsobil? Podělte se s námi v komentáři.

Líbil se vám rozhovor? Sdílejte jej tlačítky níže. Jo, a sledujte mě na Instagramu Facebooku, ať vám neuniknou další díly seriálu a další články! Grazie e alla prossima!

Všechny ostatní díly tohoto seriálu najdete v sekci Rozhovory.

Previous Post Next Post

You Might Also Like

No Comments

Leave a Reply