Rozhovory

Blogerky prozrazují, jaký je život s cizincem: Denisa Ivančinová — “Vyprávím O Itálii bez Dolcevita filtru”

Je život s cizincem procházka růžovou zahradou nebo ne? Zajímá vás, jak to vnímají (nejen) české a slovenské ženy, co je trápí a co jejich partnery odlišuje od českých mužů? Zeptali jsme se jich na osobní zkušenost. Všechny ženy dostaly podobné otázky. Odpovědi byly ale různé, někdy i docela překvapivé.

V tomto rozhovoru jsme vyzpovídali Denisu Ivančinovou, která si na Facebooku říká Bolognam a na Instagramu ji najdete pod přezdívkou Denisa_Iva. Denisa na sítích vypráví o svém barevném životě s Italem přímo pod dvěma boloňskými věžemi. Říká o sobě, že je workoholička. Ve volných chvílích ráda sleduje italské filmy, ve kterých už se stala opravdovou expertkou, a semtam čte i italskou literaturu. Občas se vžije do role kavárenské povalečky a sleduje okolní dění u hrnku italské kávy.

1. Představ se nám a popiš, co ve svém životě děláš?

Denisa v sáčku a košili na úvodní fotce.

Ciao! Volám sa Denisa a už vyše 5 rokov žijem v severotalianskom meste Bologna. Po tom, čo som celé svoje detstvo a študijné časy strávila na jazykových školách, na  bilingválnom gympli a potom anglistikou a amerikanistikou na univerzite, sa iná cesta, ako tá jazyková v mojej kariére ani nedala očakávať. Bolognu som prvý raz navštívila ako erasmusáčka, ktorá sa vybrala ísť študovať angličtinu práve k Talianom (vidíte tú iróniu?).

Erasmus, alebo teda jeden konkrétny Talian však zapríčinil, že som sa do Bologne stále vracala, najprv na stáž a potom na Vianoce, až som sa tam presťahovala nastálo. Moja taliančina bola na úrovni dvoch jazykových kurzov v Società Dante Alighieri a nestačila na nejakú moju konkurencieschopnosť pri hľadaní si práce v Taliansku. Ani dokonalá angličtina v Taliansku na živobytie nevystačí. Zmierovala som sa tým dlho.

Hoci to nikdy nebola moja profesná méta, učenie angličtiny bola pre mňa jediná schodná cesta, ako sa zapracovať na talianskom trhu a tak sa zo mňa stala plnohodnotná učiteľka všetkých vekových a profesných kategórií. Postupom času som si k učeniu vypracovala vášnivý vzťah a urobila som si talianske pedagogické minimum.

Teraz učím v 2 jazykových školách v Bologni, po nociach prekladám, zatiaľ čo celé letá trávim anglickými full-immersion letnými tábormi ako edukátor. Nedávno som tiež ukončila stáž v talianskej agentúre, ktorá sa venuje web marketingu.

Keď som prišla do Bologne, rozhodla som sa založiť si blog ako taký elektronický verejný denník môjho zoznamovania sa s talianskou kultúrou. Žiaľ, kvôli frenetickému pracovnému tempu, ktoré v Taliansku zažívam, je do dnešného dňa na blogu minimum článkov, ale zato plný šuflík nápadov.

Nedávny karanténny lockdown zapríčinil, že som mala zrazu mnoho voľného času, a tak som sa rozhodla založiť YouTube kanál Bolognam! (link na kanál tu), kde som chcela Slovákov a Čechov updatovať o miestnej situácii z prvej ruky. Môžem vám však sľúbiť, že YouTubom to nebude končiť a milovníkov talianskej kultúry plánujem zásobiť novými formátmi a článkami na blogu.

Zákoutí Denisina milovaného města Bologne. Ulice, plná barevných domečků s typickými okenicemi.

Idea za projektom BOLOGNAM (spojenie Bologna a citoslovcia “gnam”– mňam odkazuje na vychutnávanie si života pod bolonskými dvomi vežami) je vtipné rozprávanie jednej Slovenky o príhodách, trapasoch a reálnom živote medzi Talianmi bez “dolcevita filtra”, no s riadnou dávkou humoru, ktorý vzniká z kultúrneho clashu. A verte mi, ja som na trapasy magnet.

Chcem Slovákom a Čechom ukázať, aké je to žiť v Taliansku celý rok, nie len s pozlátkom letnej dovolenky a jedálničkových stereotypov ako pizza, pasta, gelato. Taliansko je so much more… a práve o tomto neobvyklom uhle pohľadu na Talianov je môj projekt Bolognam.

Medzi moje najdrahšie koníčky patrí pitie kávy a jedenie (nie však varenie). Každý deň som vďačná, že som sa ocitla práve v mekke svetovej gastronómie. Ak by existovala nejaká disciplína v pití kávy a jedení, tak by som bola majster sveta. Inak som úplny športový antitalent, nemám rada fitká ani cvičenie (Taliani sú fitkový národ, takže som čierna ovca), to si vynahrádzam nekonečnými prechádzkami so psom po Bologni.

Medzi moje najväčšie žráče peňazí patrí kultúra — divadlo, múzeá, galérie. To si neviem odpustiť, ani pri tých astronomických cenách, ktoré za ne v Taliansku pýtajú.

2. Odkud pochází tvůj partner?

Marco je rodený Bolončan, avšak jeho genealogický strom by bola zmeska regiónov ako Campania, Marche a Romagna.

3. Jak dlouho jste spolu?

5 rokov.

Denisa s přítelem Marcem, foceni za pěkného slunečného dne v jedné z městských uliček.

4. Co jsi ve svém životě musela kvůli partnerovi změnit? V čem ses mu musela přizpůsobit? Lituješ toho někdy?

V prvom rade príjem cesnaku. 😀 Taliani milujú letmú chuť cesnaku v jedle, ale určite nepáchajú také zverstvá ako Slováci (cesnaková pomazánka, pocesnačená hrianka s bravčovou masťou, alebo len takzjesť strúčik surového cesnaku ako prírodné antibiotikum). Taliani bytostne neznášajú cesnakový dych, o to viac u žien. Príbeh od slovenského vianočného stola, kde jeme ako predjedlo oblátku so surovým cesnakom a medom by stál za článok). 

A teraz vážne. Moja výhoda ako Slovenky je v tom, že  Marco nie je úplne stereotypný Talian — je veľmi tabuľkový a zorganizovaný, vždy príde o polhodinu skôr na miesto stretnutia… smiala som sa že on je taký nemecký Talian. Takže ani nie tak samotný partner ako talianska kultúra ma naučili mnohým veciam o sebe samej.

Dodnes srandujem, že môj príchod do Talianska je misia, ktorú mi udelil osud, aby som sa stala väčším flegmatikom. Patrím k osobám, ktoré pokiaľ veci nejdú podľa plánu a pravidiel, začnú pomaly šalieť. Viete si predstaviť, že moja aklimatizácia v Taliansku bola tým pádom plná duševného teroru, ale ďakovala som špagetovej príšere, že som skončila na severe a nie juhu Talianska. Tam by som to fakt nedala. 

Jedno z míst v Bologni.

Bojovala som takto s talianskym systémom prvé štyri roky, potom som to začala viac flákať, a až teraz po všetkom tom čase a pochopení, že Taliansko mi nedá škandinávsky model šťastia, som si konečne začala vychutnávať talianskosť plnými dúškami. Pomohla mi v tom aj moja “švagriná” — žena Marcovho jediného brata, ktorá je tiež cudzinka — Rakúšanka, žijúca medzi Bolognou a Florenciou už 20 rokov.

Tiež mi vysvetľovala, ako prvé roky bojovala, a teraz by položila nejednú Talianku do smútku svojou talianskosťou a “mámvpažizmom”. Moja česko-slovenská rodina ma už tuším dávno zaškatuľkovala do kategórie “pošahaná Talianka” — hlučná, chodí na červenú na prechode pre chodcov, level vytočenia sa mám značne posunutý a schopnosť neriešiť veci, ktoré aj tak nezmením sú iba perly zručností, ktoré som sa tu naučila. Keby len vedeli, koľko ma to stálo práce sa do tohto štádia dopracovať. 😀

5. Jaké jsou pro tebe největší výhody soužití s cizincem?

Tu je treba povedať, že na nešťastie mojej rodiny ma stále priťahovali exoti. Vždy som vedela, že skončím po boku cudzinca. Aj v tomto prípade nebol môj Talian výnimkou a fakt že skončil so Slovenkou, preňho nie je novou realitou. Predo mnou žil dlhé roky so Španielkou, zatiaľ čo ja som mala predtým frajera z Rumunska. Popravde si už ani neviem vzťah so Slovákom predstaviť. 

Boloňský domeček, ulice Santo Stefano, obrostlý fialovými květinami.

Život s cudzincom určite nie je pre každého, ale ja to milujem. Napĺňa ma to novými nápadmi, novými pohľadmi na realitu, stále aj po rokoch existuje nejaká škára našich osobností, ktorá ostáva neprebádaná pre toho druhého, lebo je výsledkom vyrastania v inej kultúre.

Vďaka Marcovi som sa stala oveľa tolerantnejšou osobou. No a samozrejme vtipné situácie, ktoré vyplývajú z mixovania dvoch a viac jazykov sú na nezaplatenie. Musím spomínať, že spolužitie s Talianom so sebou prináša rozkoš chuťových pohárikov? Talianski muži sú úchvatní kuchári. Aspoň ja som mala sakra šťastie.

6. A jaké jsou největší nevýhody?

Po polhodine premýšľania som sa dostala iba ku dvom existenciálnym nevýhodám.

1. Neschopnosť komunikácie partnera s mojou rodinou. Slovenčina zatiaľ ostáva v kolonke “nenaučiteľná hatlanina”. Som si istá, že moja mamka bude hovoriť plynulou taliančinou skôr ako Marco po slovensky. Snáď to zmení biligválna výchova potenciálneho potomka. 😀

2. Nechápe Pelíšky, ani keď ich pozerá s anglickými titulkami.

Denisa dává pusu svému Marcovi, v pozadí je vidět barevná zeď ve stylu street art.

7. Jaké jsou ty nejhorší trapasy, co se ti staly?

Trapasy delím na jazykové a situačné. Dodnes s Marcom s úsmevom spomíname keď som si pred jeho mamkou pomýlila slovíčka correggere (opraviť) a scoreggiare (prdnúť) a to bola jeho mamka učiteľka taliančiny, tak si viete predstaviť tú hanbu.

Za zmienku stojí aj moja obľúbená príchuť gelata. V Bologni som objavila kombináciu karamelozovaných fíg s ricottou, ktoré sa podávajú s nárezom pri aperitíve, a niektoré bolonské gelaterie podávajú zmrzlinu v práve tejto nevídanej kombinácii chutí.

To som však netušila že figy sa povedia “fíky” a nie “fígy”. Každý kto čo i len trochu ovláda taliančinu vie, že “figa” je ženský pohlavný orgán. A tak som si popýtala moju prvú autentickú zmrzlinu v Bologni. Ricotta e “fígy”. Až neskôr som pochopila, prečo na mňa zmrzlinár zízal ako praštený.  

Medzi situačné trapasy radím moju prvú skúsenosť s bolonskou MHD, kedy som sa snažila so 40kg kufrom prepchať do autobusu cez stredné dvierka, avšak Taliani — národ večne nezorganizovaný (podľa Slovákov) mali vlastné dvierka na vstup a výstup. Proste taká tá šleha keď vás prekvapia pravidlá tam, kde ich nečakáte. Celkovo to muselo vyzerať ako scéna z Laurela a Hardyho. 

Fiátek 500 v bílé barvě, focený stojící na přechodu na městské ulici.

Takisto prvé špargľové rizoto, ktoré som pripravila pre Marcovho brata aby som sa blysla, skončilo neslávne. Ryža bola prevarená a špargľa nebola v sezóne. Všetko mi to bolo samozrejme niekoľkokrát pripomenuté a podčiarknuté.

Stále zo súdka gastronómie, cappuccino o 5 večer je niečo, čoho sa neviem vzdať a dobrovoľne sa podrobujem tomu, že na mňa v bare všetci zazerajú ako na absolútneho gastronomického barbara.

8. Nemrzí tě, že jsi neskončila v Rumunsku? A jaký byl život (v kostce) s Rumunem?

Balkánsky temperament je o niečo divokejší ako ten taliansky a určite to má svoje čaro. Nikdy som v Rumunsku nežila každodennú realitu tak ako v Taliansku, takže neviem zhodnotiť, či som o niečo prišla z hľadiska kvality života. Domnievam sa, že v niektorých oblastiach (práca, spoločenské zaradenie sa) môže byť Rumunsko pre cudzincov prívetivejšie ako Taliansko.

Hoci som miesto Bukurešti skončila v Bologni, mám výbornú kamarátku, ktorá v tom Rumunsku skončila naozaj a dokonale splynula s kusturicovským koloritom.

Denisa s učebnicí italštiny v ruce, sedící na italském skútru červené barvy.

Samotný vzťah s Rumunom bol jednoznačne divoký, neviem však povedať, či to bolo kvôli jeho národnosti, alebo faktu, že bol umelec. Ako Slovenka som si však v Rumunsku pripadala ako nosená na rukách — môj vtedajší frajer stále hovorieval, že Slováci sú takí “slovanskí Nemci”.

V tomto ohľade vám v Taliansku ako Slovenke dajú neraz pocítiť ich zvrchovaný snobizmus a hodia vás do rovnakého šuflíka spolu s “háveďou z východnej Európy”, čo je taký kultúrny paradox a inteligenčná karma v jednom, lebo fakt veľa Talianov nevie že napríklad také Československo už neexistuje a Slovensko a Slovinsko sú dve rôzne krajiny.

Takže akonáhle má niekto chuť machrovať ako sú Slováci iba lacná východoeurópska pracovná sila, väčšinou narazia hneď v úvode svojho prejavu. :-D. Raz sa mi dokonca stalo, že keď som sa predstavila na jednom aperitive že som Slovenka, dostala som otázku prečo tvrdím že som “Slovenka” a nie “Českoslovenka”. V momente odpovedám “pretože som sa narodila na Slovensku.” Tá osoba tuším dodnes nepochopila, aký trapas si vyrobila pred celou reštikou a že je v geografii pozadu takmer 3 dekády. 😀

9. Jaké místo v Itálii máš nejraději?

Z Talianska som stále videla tak málo a trebalo by mi ďalšie tri životy na to, aby som ho prebádala celé. Minule som spomínala Marcovi, že by som do konca života nemusela cestovať do zahraničia na dovolenku, lebo Taliansko samo o sebe ponúka miliardu luxusných možností rekreácie od hôr po more. Z toho, čo som zatiaľ videla môžem povedať že Kalábria bola pre mňa ako iná talianska dimenzia.

Región relatívne zanedbaný miestnymi so stále malým turizmom (to osobne vidím ako výhodu), avšak s  nádhernými plážami, lyžiarskymi strediskami a mimoriadne výdatnou kuchyňou. Kalábrijci smažia všetko. Raňajky, obed aj večeru… Po dovolenke v Kalábrii som mala pálenie záhy ešte ďalšie dva týždne po návrate.

Ale čerešnička na torte je cenová dostupnosť. Aj keby ste tu jedli celý týždeň len po reštauráciách, minuli by ste polovicu z toho, čo miniete na severe. Háčik je v tom, že v Kalábrii musíte poznať aspoň jedného miestneho, aby vás “prepašoval” do miestneho mikrosveta. Aj nás sa stále pýtali, kdo nás poslal a za kým sme prišli… 😀

Typická snídaně v Kalábrii. Nechybí cappuccino ani kalabrijské sladkosti.
Snídaně po kalábrijsku — graffa a mandlové mléko.

10. Jak váš život ovlivnila koronakrize?

Obaja sme s Marcom učitelia, takže naša práca sa “iba” presunula viac online, ako bola do korony. Hanbím sa to povedať nahlas, aby som sa nikoho nedotkla, pretože je to smutné obdobie strát, ale patrím k tej menšine, ktorej karanténa z hľadiska pracovného vyťaženia padla vhod a prišla v najlepší možný moment, kedy som bola na pokraji síl.

Môj frenetický pracovný život sa zo dňa na deň zmenil na oázu zenu. Nemusela som sa nikam ponáhľať, mala som čas sa v kľude naobedovať teplého jedla miesto studeného panina v autobuse, konečne som sa vyspala a tak celkovo si oddýchla. Dokonca sa niektorí moji študenti rozhodli pokračovať v online výučbe aj po skončení karantény, na čo sa rýchlo zvyká pretože naozaj zminimalizujete presuny a v Taliansku sú presuny stresujúce. 

Žiaľ, čierny deň karantény nastal, keď som sa dozvedela, že Marcov kamarát zomrel kvôli covidu. Vtedy mnou naozaj zalomcoval strach a aspoň týždeň som nezapla správy. Niekoľko našich známych skončilo po JISkách s celými rodinami (aj malými deťmi) ako aj tí,  ktorí naopak boli v prvej línii frontu a nemohli objať vlastné deti alebo rodičov. To boli fakt také šlehy, ktoré ťa donútia prehodnotiť rebríček hodnôt, nech už to znie akokoľvek ako klišé. 

Na trochu odľahčenia, korona určite prinútila mnohých Talianov napiecť svoju prvú pizzu, a inak to nebolo ani v našom prípade. 🙂

11. Co z boloňských dobrot máš nejraději?

Ako spomenuté vyššie, ohúrila ma kombinácia karamelizovaných fíg a ricotty. To je mňamka ktorú si neodopriem ak si dáme antipasto ako napríklad crescentine. Samozrejme, čo by som bola za “Bolončanku” keby som nemilovala lasagne alla bolognese, tortellini in brodo a tagliatelle al ragù.

Boloňské ragú ve skleničce.
Ragú!

12. Byla Itálie jasná volba nebo jste s partnerem přemýšleli o životě na Slovensku či jinde?

Spočiatku, keď som si prvý rok-dva nevedela nájsť v Taliansku prácu s takou ľahkosťou ako som si predstavovala, padli hypotézy o Slovensku. Marco je však taliansky štátny zamestnanec… takže viete, kam tým smerujem (áno, posto fisso! 😀 ).

Opustiť jeho doživotné pracovné miesto v terajšom Taliansku pre to, aby si šiel hľadať prácu na Slovensko bez slovenčiny, by bola čistá profesná samovražda. Navyše žil Marco roky v USA a v Španielsku a pravdupovediac, bol rád, že je konečne doma. Potom prišla rekonštrukcia bytu a tak nejak sme zapustili korene. 🙂

13. Jaké je v Bologni klima a kdy je nejlepší se tam vypravit, pokud si chceš město užít?

Bologna je najkrajšia v prechodných obdobiach, teda na jar a na jeseň. Na jar je najlepší mesiac apríl-máj. Všetko kvitne a stále nie je príliš horúco. Absolútne sa vyhnite Bologni v auguste. Jednak je tu žhavo ako v peci, tak je aj všetko zatvorené. Ale ak sa chcete cítiť ako Will Smith vo filme I am Legend, kľudne do Bologne zavítajte v auguste… :-D.

September a október je príjemným ukončením talianskeho leta bez augustovej páľavy. Bologna má špecifickú mikroklímu kvôli svojej polohe v Pádskej nížine. V zime trpíme príšernou vlhkosťou, na ktorú si neviem zvyknúť ani ja, čo si pamätám zamrznuté kohútiky z košickej zimy, kedy sme v marci mali -30 °C. Paradox je, že môže byť 5 stupňov nad nulou ale 97% vlhkosť a hneď máte chuť sa zašiť do prvej kaviarne po ceste do práce.

Za posledných 10 rokov nasnežilo možno 2 razy, čo si Bolončania pamätajú, ale tá vlhkosť je ozaj nepríjemná. Letá sú kruté a zimy drsné. 🙂

Tortellini ve vývaru (in brodo), naložené na bílém talíři.

14. Chceš dodat něco dalšího?

Nemám čo dodať… Už teraz mám výčitky, že to je dlhé! 😀

A co vy? Co se vám nejvíc líbí na Denčině příběhu? A povedl se vám už nějaký trapas v cizině? Okomentujte článek a podělte se o vaše zážitky.

Zaujal vás rozhovor s Denisou? Sdílejte jej tlačítky níže. Jo, a sledujte mě na Instagramu Facebooku, ať vám neuniknou další díly seriálu a další články! Grazie e alla prossima!

Všechny ostatní díly tohoto seriálu najdete v sekci Rozhovory.

Předchozí článek Následující článek

Líbil se vám článek? Přečtěte si také

Žádné komentáře

Zanechte svůj komentář