Blogerky prozrazují, jaký je život s cizincem: Veronika Nováková — „Když je na mě pasta, pizza, mandolino moc, vracím se na Slovensko“

Je život s cizincem procházka růžovou zahradou nebo ne? Zajímá vás, jak to vnímají (nejen) české a slovenské ženy, co je trápí a co jejich partnery odlišuje od českých mužů? Zeptali jsme se jich na osobní zkušenost. Všechny ženy dostaly podobné otázky. Odpovědi byly ale různé, někdy i docela překvapivé.

V tomto dílu seriálu jsme si povídali s Veronikou Novákovou. Veronika vystudovala žurnalistiku, kterou se momentálně také živí. Pracuje jako novinářka na volné noze a kromě psaní miluje i focení. Na svém webu La Dolce Vita vypráví o životě na toskánsém pobřeží, kde žije se svým italským manželem a malým synem. Kromě blogu najdete Veroničiny příběhy také na Facebooku (Dolce Vita) a Instagramu Veronika_Dolcevita.

1. Představ se nám a popiš, co ve svém životě děláš?

Som Veronika, žijem na toskánskom pobreží už 9 rokov. Som novinárka na voľnej nohe, píšem pre slovenské časopisy a počas letnej sezóny pracujem aj v rodinnom agriturisme. Do Toskánska ma priviedla stáž v malom vinárstve na pobreží, kde som strávila tri letné sezóny. Medzitým som dokončila žurnalistiku na VŠ a skúsila si prax v novinách v Bratislave. Stále to však nebolo ono, a tak som sa rozhodla, že si chcem ešte vyskúšať život v zahraničí.

V Toskánsku som mala kamarátov a kontakty, a tak moje kroky viedli do Florencie, kde som chcela žiť a pracovať. V tom čase však do hry vstúpil Marco, ktorého som spoznala na pobreží, a tak som sa z mestského florentského života opäť presunula do pomalého života mesta na pobreží. Ale láska s Talianom prišla až potom, čo som bola zamilovaná do krajiny, do jej kultúry a životného štýlu, ktorý nazývam „La dolce vita“ a opisujem ho aj v mojom blogu. Som tiež autorkou e-booku Po Toskánsku s deťmi, čo je moja srdcová téma. Prinášam v ňom overené a osobne odskúšané tipy na miesta v Toskánsku.

2. Odkud pochází tvůj partner?

Marco je z prímorského mesta Marina di Cecina, je 100%Toscano, aj keď ako Talian vôbec nevyzerá, a v supermarkete sa nám často prihovárajú po anglicky. Našťastie, ani čo sa mentality týka, nie je úplne tradičný Talian, a s ľahkosťou prijal môj životný štýl aj zmýšľanie. Viac kultúrnych rozdielov sa prejavilo, keď sa narodil náš syn Lorenzo. Ale aj v tomto sme si našli spoločnú cestu, vybrali to (pre nás) najlepšie z oboch kultúr a tak napríklad náš syn ako jeden z mála detí v Taliansku chodí spať už okolo 20. hodiny večer.

3. Jak dlouho jste spolu?

Povedala by som tak 9 rokov, ale poznáme sa aj 10. 🙂

4. Co jsi ve svém životě musela kvůli partnerovi změnit? V čem ses mu musela přizpůsobit? Lituješ toho někdy?

Jednou z mála vecí, s ktorou sa občas zaoberám je fakt, že žijeme v turistickom meste, ktoré žije z letného turizmu, a keďže obaja pracujeme v rodinnom agriturizme (vlastnia ho jeho rodičia) tak je jasné, že od mája do októbra sa odtiaľto všetci traja spolu nemôžeme veľmi pohnúť. Kým sme nemali syna, tak som to brala ako fakt, ale potom mi to začalo dosť vadiť. A keďže v Taliansku majú deti samozrejme prázdniny v lete, a hneď trojmesačné, tak so synom v tom čase chodím na Slovensko sama.

A som rada, že môj muž je s tým OK, lebo poznám dievčatá, ktoré bez partnera domov nechodia, a to je mi vždy dosť ľúto. Všetci traja chodíme na Slovensko v priemere raz do roka, väčšinou v zime, a snažíme sa ostať podľa možností aj mesiac. Ja so synom hovorím po slovensky, a je pre mňa veľmi dôležité, aby poznal obidve kultúry, a môj muž ma v tom samozrejme podporuje, za čom som fakt vďačná.

5. Jaké jsou pro tebe největší výhody soužití s cizincem?

Môj muž miluje variť, asi ako väčšina Talianov, a tak sa v kuchyni dosť často striedame. Ja mám väčšinou nejaké nápady, a on ich dokáže uskutočniť. A nie len obrazne v kuchyni, ale tak celkovo. Navzájom sa dopĺňame a predávame si poznatky zo svojej kultúry, vďaka čomu je život pestrofarebnejší.

6. A jaké jsou největší nevýhody?

Niekedy by som sa chcela len tak porozprávať po slovensky. Samozrejme, taliančina je super, ale niektoré veci sa nedajú úplne preložiť. Alebo si len tak zanadávať. V tom je to trošku obtiažne aj keď sme na Slovensku, mám pocit, že vtedy robím prekladateľku, je to občas vyčerpávajúce. A z čoho mám niekedy úplne dosť, je famózna pasta pizza mandolino. 🙂 Vtedy viem, že potrebujem ísť aspoň na týždeň na Slovensko. Tieto pocity, že mi tu začne všetko vadiť väčšinou zažívam po troch mesiacoch v Taliansku. 

7. Jak na tebe působí italský způsob výchovy dětí a jeho pravidla? A jak vypadá výchova u vás doma?

Na túto tému som 2,5 roka viedla rubriku v časopise pre maminky, kde som vtipne opisovala rozdiely vo výchove na Slovensku a v Taliansku. Môj syn má samozrejme poctivú slovenskú výchovu, na ktorú som patrične hrdá. Od malička chodí spávať večer o 20–20:30, máme svoje pravidlá a som na to na seba aj na neho fakt pyšná. Samozrejme, rozpráva aj po slovensky a pozná slovenskú kultúru. Viac však o tom píšem v pripravovanej knihe. 🙂

8. Jaká je tvá italská tchyně? Jelikož společně žijete na agriturismu, není váš vztah někdy až moc intenzivní?

Moja svokra je mladá a príjemná žena a máme spolu fajn vzťah. A nie nežijeme spolu v agriturisme, aj keď bývame asi 500 metrov od seba. Asi ako každá talianska mamma miluje svojho syna a samozrejme zo začiatku mala tendecie mať všetko pod kontroluu, ale už sa upokojila. Tým, že sama veľa pracuje, vidíme sa zvyčajne len v nedeľu na obed, ktorý často trvá až do večera.

9. Umí Marco i slovensky nebo stále funguješ jako překladatelka při cestách do tvé rodné země?

Niečo vie, ale na nejaký rozsiahlejší rozhovor to teda nie je. A prekladať vie ja môj syn, takže už to nie je len moja záležitosť. Ten mu vždy povie: „Babbo, teraz sme na Slovensku, tu musíš hovoriť po slovensky.“

10. Co ze Slovenska ti v Itálii chybí nejvíc?

Chýbajú mi moji rodičia. Tým, že talianski starí rodičia veľa pracujú, a Lorenzo so slovenskou výchovou chodí večer spať skoro, nemám také to, že ho niekde len tak zoberiem a ja si môžem riešiť moje veci. Zvyčajne je to všetko na mne a na Marcovi. Prvé roky sme sa striedali, kto nebol v práci bol s malým a naopak.

Niekedy mi chýbajú aj slovenské kamarátky, lebo Talianky mi občas pripadajú dosť komplikované, a ja na to nie vždy mám chuť a čas. Ale našťastie, mám tu moju skupinku slovenských kamarátiek, s ktorými je úplne jedno, kde sme. A čo sa týka jedla, tak tie moje obľúbené slovenské som sa naučila variť aj sama. Ale keď prídem domov na Slovensko, tak si ako prvé vždy dávam bryndzové pirohy a vyprážaný syr.

11. Co doma nejčastěji vaříte? Co miluješ z italské kuchyně a co naopak nemusíš?

My máme takú slovensko taliansku kuchyňu, kde najčastejšie Marco varí taliansky a ja po slovensky. Ja milujem zeleninu a polievky, on miluje mäso a morské plody. Takže sa snažíme vždy variť tak, aby si každý prišiel na svoje. Milujem rizotá a pizzu, a tie najlepšie vie variť práve Marco. A to, že som sa ešte nestala vegetariánkou je len preto, že milujem kombináciu toskánskeho vína s kúskom kvalitného mäsa. Ale nie častejšie ako raz za mesiac. 🙂

A co vy? Jak se vám líbí Veroničin příběh? Řekněte nám váš názor v komentářích!

Líbil se vám rozhovor? Sdílejte jej s přáteli. Sledujte nás také na Instagramu a Facebooku, ať vám neuniknou další díly seriálu a nové články!

Všechny ostatní díly tohoto seriálu najdete v sekci Rozhovory.